September 2012

I say sometimes: What the people want?

30. september 2012 at 20:55 | Muse |  Everybody talks

Dnes mám nejako chuť na takéto divné články bez nejak naozajstnej témy. Nie žeby som niekedy písala aj niečo normálne, len... No nevadí.
Mám nejak nervy, keď tak rozmýšľam. Možno že to robí študentský preukaz vedľa mojej ruky, z ktorého na mňa hrozivo hľadí moja o nič menej hrozivá fotka. Ako, nie každý môže byť fotogenický, hej? Ja som tu asi na to, aby mohlo byť aspoň priemerne dobre fotogenických minimálne desať ľudí, tých by som svojim ,,talentom,, celkom vynegovala.
Skôr však budem nervózna, pretože som celý týždeň nebola v škole, kde sa ešte stále tak celkom nevyznám a neviem, ako budú učitelia solidárny po mojom príchode. Teda, prežijú to, to je jasné, skôr je otázne, či to prežijem ja.
Prečo ten nadpis? No... Asi už po tomto zamyslenom no nečakáte vysvetlenie, že? Tak nečakajte ďalej - nie je. I keď...
Trochu (dosť) ma už otravujú niektorí ľudia. Aj by som sa ich spýtala, čo som im urobila, že ma ani nepoznajú a strpčujú mi život, ale škoda času.


Vans

30. september 2012 at 17:52 | Muse |  Hello, miss heels!
úplne milujem tieto tenisky :


Neznášam kvietky a celkovo príliš nenosím tento kvietkovaný vzor, ale toto je proste krásne.


I´m gonna kill my boyfriend, yeah!

30. september 2012 at 15:23 | Muse |  Down with the trumpets
Kľud, žiadneho nemám a ak by som mala, myslím, že by ma s tým zabíjaním predbehol a zaškrtil sa sám.
Je to len refrén z jednej pesníčky, ktorú si teraz stále púšťam (stále, no trikrát za sebou).
Bežne takýto štýl nemusím a ju tiež moc nepočúvam, aj keď kedysi sa každý deň po dome ozýval Wonderland, Broke alebo Love is succide. Toto je však niečo iné, proste... milujem momentálne :D


Sing, sing, sing!

29. september 2012 at 23:42 | Muse |  Everybody talks
Ešte stále rozmýšľam, kde toto zaradiť... A to som ani len nazačala písať... no, nevadí, k téme.
Nie, nie, ja nespievam a ani nikdy nebudem, dokonca ani v sprche ma to veľmi nechytá. Raz som to skúsila a pripadala som si ako maximálny idiot... Okrem toho, pravdaže, nemám hlas, teda mám, ale niečo na spôsob veverky pricvaknutej vo dverách, i keď občasne upokojujem svoje ego tým, že refrén od Adele mi ide celkom dobre (ale nejde).
Ide teraz skôr o muzikály, presnejšie, muzikálové filmy. Dnes mám na to takú náladu, pretože som si len tak z nostalgie pozrela po tretí či možno štvrtý raz Mamu Miu!
Všeobecne muzikály nemám rada, ak sa ma niekto spýta, pretože hneď ako prvé ma napadne High school musical (chyba tvorcu, že tak spotvoril celý žáner vložením slova ,,musical" do názvu tejto obludnosti), ktorého všetky tri diely sme museli povinne pozerať na hudobnej výchove... Mňa proste rozkošná Gabrielle a nagélovaný Zac nerajcujú, sorry.
Ale zasa takú dokonalú muzikálovú klasiku... no, neohrdnem nosom (okrem pôvodného spracovania Hair... bolo to podobné utrpenie ako pozerať Walker, texaský ranger s dedkom...).
Takže na zhrnutie, pretože mám pocit, že sa v tom pomaly, ale isto strácam, milujem dva muzikály a to: už spomínaná Mama Mia, lebo pesníčky od ABBY vždy dobré boli, sú aj budú (a márne sa budeš, GaGa, snažiť) a druhý je rozhodne Pomáda. Miluejm tie naškrobené sukne, mega kabriolety, mliečne kokteily, spontánnu chuť vyskočiť na stôl a spievať, rock´n´roll... ale najviac sú Travoltove vlasy ♥

pac a pusu, unavená, roztopená a skrčená

Welcome to the circus!

29. september 2012 at 15:04 | Muse |  Search and destroy
Ko-neč-ne!
Všetko nastavovanie mám úspešne za sebou! Teda do doby, kým sa mi toto nesprotivý alebo si len proste poviem, že chcem zmenu. Ale to je teraz trošičku odveci.
Tieto prvé články sú poväčšine dosť zbytočné, keďže si ich nikto neprečíta, pretože tu nepríde, ale aj tak tu musia byť. Nepotrebné no prítomné. už som na blog.cz mala jednu stránku, ale bohužiaľ som s ňou musela skončiť. Chcela som ju len odložiť, ale potom som sa k nej nie a nie vrátiť. No a teraz, z vysokej hladiny nudy, som chcela znova mať blog, ale keď som sa na tú stránku vrátila... Nechcela som tam už byť.
A tak začínam opäť tu, s novým štítom.